Ako prváčka som nastúpila na základnú školu v okrajovej časti Bratislavy. Rodičia sa domnievali, že je to správne rozhodnutie vzhľadom na to, že v blízkosti bývali moji starí rodičia a môj brat, ktorý v tej istej škole navštevoval šiesty ročník, by sa o mňa v prípade potreby mohol postarať.
Bola som typické šesťročné dievča, ktoré sa tešilo z novej aktovky rúžovej farby, pani učiteľky a nových budúcich kamarátov a plná len tých najlepších očakávaní som sa s radosťou posadila do triedy. Spomínam si, že v prvý deň školy nás v triede bola len hŕstka. Pani učiteľka bola staršia pani s bledou tvárou a s čiernymi krátkymi vlasmi, ktorá sa na nás zoširoka usmievala. Ukazovala nám hračky, čo boli poukladané v poličkách, písmenká polepené na stenách a rozprávala nám, čo všetko nás čaká. V súčasnosti by som tento deň zhodnotila ako príjemný prvý dojem z nového prostredia. Situácia a zdanie sa čoskoro začali veľmi rýchlo meniť.
Ako jedenásťročná som spolu so štyrmi ďalšími spolužiačkami prestúpila na inú základnú školu. Tento, viac-menej, hromadný prestup sa konal začiatkom šiesteho ročníka. Moji rodičia sa tak rozhodli po tom, keď som tri mesiace po začatí nového školského roku mala už druhú triednu učiteľku, pokročilé migrény a časté chrípky, pričom triedna učiteľka z piateho ročníka išla radšej učiť na inú základnú školu. Problémom boli moji rómski spolužiaci.
Všetko to začalo v druhom ročníku, keď k nám prepadli traja žiaci, Rómovia. V triede nás bolo pätnásť, z toho sedem detí bolo rómskeho pôvodu. Tento počet sa postupom ročníkov stále menil vzhľadom na to, že niekto buď odišiel, alebo prepadol. V triede sme sa začali separovať na rómske a nerómske deti. Bolo to vidieť nielen cez prestávky, ale aj cez vyučovanie a to hlavne keď sme boli starší, v piatom ročníku. Rómske deti sedeli vždy v zadných laviciach, nie pre to, že by im to niekto prikázal, sedeli tam pre to, lebo chceli. Učiteľom to vyhovovalo. Veď predsa na hodinách aj tak nedávali pozor a vyrušovali. Nikto od nich neočakával aby spolupracovali, aby učivu pochopili, aby nevyrušovali. Ak by to aj niekto očakával, z vlastnej skúsenosti vedel, že by neuspel. Pamätám sa dokonca na to, ako jedna úplne nová a mladučká učiteľka počas vyučovania z našej triedy odišla, lebo to už psychicky nezvládla. Rómovia do nej hádzali papieriky, pokrikovali, vysmievali sa jej a vrcholom bolo, keď jej počas prestávok pľuli na chrbát. Nebol to jediný prípad, kedy Rómovia v škole napadli učiteľa. Stalo sa to aj mojej triednej učiteľke, keď ju v šatniach jeden rómsky chlapec sotil.
Ani pre nás deti to nebolo všetko jednoduché. Tráviť polovicu dňa v triede spolu s neprispôsobivými spolužiakmi sa nedá prežiť len tak, bez ujmy. Naši rómski spolužiaci boli od nás poväčšine starší o rok až tri, mali všetci rovnaké priezvisko a boli rodina. Len moju triedu navštevoval strýko so svojou neterou a synovcom, ktorí boli spolužiaci, pričom neter bola od svojho brata staršia o tri roky.  My, jedenásťročné deti sme častokrát počúvali debaty našich štrnásťročných spolužiakov o veciach, o ktorých sme v tej dobe ešte ani nechyrovali. Na dennom poriadku boli hádky, nadávky, osočovanie, bitky a facky, ktorej som sama bola obeťou. Nedalo sa tomu vzdorovať, akokoľvek som sa ja,  alebo moji spolužiaci chceli brániť, bolo to považované za rasizmus. Ak som sa bola požalovať učiteľke, že mi rómsky spolužiak zobral pero, nemala som šancu uspieť. Jemu prišli dosvedčiť jeho rómsky kamaráti, že klamem a že to len pre to, lebo sú ,,Cigáni".  Môjmu spolužiakovi dokonca jedno takto neprispôsobivé dievča nakreslilo na biele tričko penis. Toto šikanovanie bolo úplne bežné, všetci učitelia o ňom vedeli, no to čo nevedeli bolo, ako tomu zabrániť. O školskom poriadku a bežných veciach ako je nosenie si prezuviek ani nehovoriac. Zvykli sme si.  Učitelia si boli vedomí, že sa nemusia namáhať, lebo to nikam nevedie a my žiaci sme si boli vedomí, že na nadávky a urážky netreba reagovať, lebo by to mohlo skončiť aj bitkou a vyhrážkami, že po škole si nás vždy nájdu.
Od rodičov viem, že na triednych schôdzkach sa neriešil prospech detí a plánovanie koncoročných výletov, ale to, že rodičia rómskych detí odmietajú zaplatiť príspevok do triedneho fondu, nechcú zaplatiť za výkresy na výtvarnú výchovu a kradnú druhým deťom desiaty. Problém s peniazmi sa samozrejme vyriešil tak, že rómskym deťom sa všetko zaplatilo zo spoločného triedneho fondu, do ktorého aj tak prispievali len rodičia nerómskych detí. Samozrejme, že na triedne schôdzky Rómovia nikdy neprišli.
Mať v triede rómskych spolužiakov malo však aj svoje výhody. Zbožňovala som hodiny, keď sme miesto učenia sa počúvali prednášku o hygiene a chorobe špinavých rúk a keď sme nemuseli prísť celý týždeň do školy, lebo sme všetci mali vši.
Posledná kvapka trpezlivosti mojim rodičom pretiekla, keď sa od triednej učiteľky dozvedeli, že na vyučovacích procesoch bude vždy prítomný okrem vyučujúceho aj policajt v civile a policajti budú počas prestávok hliadkovať aj na chodbách a v triedach. Sama som bola svedkom, ako cez veľkú prestávku policajt šikovným chmatom vyrazil rómskemu chlapcovi ,,vyskakovací" nôž z ruky.  
Takto si svoje detstvo na základnej škole pamätám ja. Samozrejme, že všetky deti vystrájajú a sem-tam neposlúchajú. Dokonca aj deti z ,,lepších rodín" sa pobijú do krvi a neslušne si ponadávajú. Všetko sa to dá odpustiť ak sa to stane raz či dvakrát, no nedá sa zvládnuť každodenný teror proti ktorému nikto nemá páky. Už vtedy som si bola vedomá, že to všetko nie je v poriadku a fér. Učitelia sa rómskych detí báli a nemohli sa nijako brániť. Tak ako sme sa už mali brániť my, to neviem. Do dnes však nezabudnem na to, ako nám jedna staršia pani učiteľka povedala :,,Všetci sme si rovní.". Zo skúseností už viem, že niektorí z nás sú si rovnejší. Žiaľ, ľudia z Nového Boru, Rumburku a Žehry si nemôžu dovoliť zmeniť bydlisko tak, ako ja školu.