Nohy boľavé od šesťhodinového státia, poprípade stŕpnuté od sedemhodinového sedenia. Ledva som si po padnutí poslednej pracovnej minúty obula na tie dva ,,opuchliaky"  topánky. Uši mám  ohučané od množstva ľudí, ktorí v práce stále niečo potrebujú a ja im s úsmevom na tvári stále to isté vysvetľujem. Hlava príjemne pobolieva z dusna v uzatvorenom priestore, v ktorom som posledné hodiny strávila. Jediný prísun kyslíka, ktorý sa mi dostavil, bol z klimatizácie, ktorá na moje rýchlo slziace oči nevplýva obzvlášť blahodarným účinkom. Teším sa domov, ako sa oblejem horúcou sprchou a ľahnem si do postele.

Vonku je chladno a fúka studený vietor. Na nástupišti v rade predo mnou stojí už hŕstka ľudí. Teším sa, lebo ešte stále si budem môcť v autobuse sadnúť. Zavriem si oči, snažím sa nemyslieť na veci, čo ma nasledujúci deň čakajú v škole a na veci, ktoré pravdepodobne nestihnem, ale nikto mi ich neospravedlní. Dýcham pravidelne, nevšímam si pulzovanie v pravom spánku a modlím sa, nech bolesť hlavy neprepukne naplno a vydrží do vtedy, kým uložená v posteli neprehltnem rúžovú tabletku.

A zase. Do nosa mi udrie štipľavý dym a svoje príjemne ťažké viečka otvorím. Tak o troch až štyroch ľudí dopredu stojí mladík a veselo si pofajčieva cigaretku.  Nerušene, zjavne mal na ňu veľkú chuť. Začnem sa okolo seba obzerať aby som sa uistila, či stojím na správnej autobusovej stanici, na tej, čo má na každom stĺpe vyvesený oznam aj s nákresom: ,,ZÁKAZ FAJČIŤ!". Som správne. Pani stojaca predo mnou, s rukami stískajúcimi plné ,,igelitky", sa zhnusene odvráti a snaží svoju tvár natočiť mimo smeru vanúceho vetra.

Dym mi vadí. V hlave sa bolesť ešte zintenzívňuje. Možno zo zadržiavanej zlosti na očividne pokojného mladíka, možno si to len nahováram, lebo ma takto fajčiaci ľudia na mieste, kde je zákaz, z princípu vytáčajú a možno moje telo naozaj už nevládze absorbovať nič iné, ako spánok. Ale čo už, takto to už na našej autobusovej stanici chodí. V duchu si ponadávam a ak by som nebola vyčerpaná a bola vo ,,švungu", zahundrem si aj nahlas.

Ak si raz pôjdem sadnúť spolu s priateľmi do baru na kus reči, budem pokojná a vysmiata osôbka, pripravená na zadymené prostredie a napáchnuté oblečenie. Do ,,nášho" baru chodia aj fajčiari s pripravenými popolníkmi na stoloch a ja sa skrátka prispôsobím zóne bez pravidiel inhalácie.